Navonok úspešný, vnútri čakáš, kedy to ostatní zistia

Vyhráš tender. Podpíšeš deal. Tím ti tlieska. Médiá ťa citujú. A večer sedíš sám a máš pocit, že to celé je omyl, ktorý raz niekto odhalí. Že si nezaslúžiš to, čo máš. Že tí ostatní sú „skutoční“, a ty si sa len dostal k slovu a nepovedali ti, aby si odišiel.

Syndróm podvodníka sa často pletie s nízkym sebavedomím. Ale tí ľudia, ktorí ho najviac prežívajú, často pôsobia veľmi suverénne. Problém nie je v tom, či si si veríš na povrchu. Problém je v tom, že tvoja vnútorná identita zostala na úrovni, kde si bol pred desiatimi rokmi — a tvoj výkon, výsledky a postavenie sú dnes.

Si dospelý v role, ktorú vykonávaš. Vnútri stále hľadáš dospelého, ktorý by ťa potvrdil.

• Po neúspechu cítiš úľavu...
• Ďakuješ tímu spôsobom, ktorý znie, akoby si sa ospravedlňoval, že tam si.
• Pred dôležitým stretnutím premýšľaš, čo všetko by mohlo odhaliť, že tomu „v skutočnosti nerozumieš“.
• Pochváli ťa autorita — a ty sa hneď snažíš zistiť, či to myslela vážne.
• Pochvalu zľahčuješ. Kritiku absorbuješ ako pravdu o sebe.

Nie afirmáciami. Nie tým, že si „uvedomíš, koľko si dokázal“. Vďačnosť za výsledky je dôležitá, ale syndróm podvodníka nesedí v zozname úspechov — sedí v tom, kto sa na ten zoznam pozerá. A ten kto sa pozerá, je stále verzia teba spred mnohých rokov, ktorá očakáva, že ju niekto pošle preč.

Skutočná zmena príde, keď táto vnútorná postava dostane prácu, na ktorú je správne určená — a keď do role, v ktorej dnes stojíš, vstúpi tá časť teba, ktorá tam patrí. To nie je metafora. Je to konkrétny presun, ktorý sa dá urobiť.